Tak už viem, čo je to moderná opera

Autor: Juraj Krasnohorsky | 23.5.2014 o 13:05 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  946x

V nedeľu 11. mája som sa neplánovane zúčastnil premiéry opery Orfeus a Euridika na Wiener Festwochen, teda vo Viedni. Na rovinu, bol to jeden z mojich najväčších umeleckých zážitkov v živote. Nikdy by som nepovedal, že do osobnej hitparády vôbec niekedy zaradím operu, nie to ešte na prvú priečku.

Veľkú časť celkového dojmu pripisujem práve faktu, že som o predstavení prakticky nič vopred nevedel. Opíšem vám celý priebeh, ako som tento intenzívny zážitok prežil, čím budem chcieť niečo naznačiť o skutočnej a v tomto prípade úspešnej funkcii umeleckého diela a emocionálneho zážitku.

Pôvodne sme s priateľkou chceli ísť na operu Così fan tutte v réžii Michaela Hanekeho. Ako fanúšikovia filmov rakúskeho režiséra Michaela Hanekeho sa nám to zdal zaujímavý úlet napriek tomu, že nie sme, alebo sme o tom dosiaľ nevedeli, nijakí špeciálni vyznávači opery ako umeleckého žánru. Veď nakoniec byť fanúšikom opery, to nie je len tak, to naozaj treba pestovať, vyznať sa v tom a sledovať. V našom prípade nič z toho. Podmienkou elektronického registračného systému, ktorý nás uložil na 6-mesačnú čakačku na lístky (Wiener Festwochen je naozaj populárne podujatie) bolo, že musíme zobrať aj lístky na Orfeus a Euridika. To sme akceptovali ako nutné zlo, veď čo, pozrieme si dve opery za sebou, nejako to už prežijeme.

Prvá naša otázka bola, ako sa do viedenskej Opery obliecť. Občas zájdeme na divadeľné predstavenia v zahraničí, náš malomeštiacky komplex je tým jemne otupený, čím chcem povedať, že sme nemali nutkanie obliecť sa do gala. Minimálne som mal ale pochybnosť, či ísť v obleku, alebo nie, vzhľadom na to, že predsalen je to festival. Zvolil som kompromis sako-košela-kožené tenisky. K tomu sa ešte vrátim.

Pred odchodom z domu som si ešte v rýchlosti prebehol obsah opery. Orfeus a Euridika od Christopha Willibalda Glucka s pôvodným libretom od Ranieriho de‘ Calzabigi je založená na antickom mýte Orfea. V skratke, Orfeovi zomrie mladá manželka, na čo sa on ide rozkrájať od žiaľu, až kým mu bôžik Amor ponúkne, aby išiel Euridiku vyslobodiť z krajiny mŕtvych, v ktorej vládne Hades, ale s podmienkou, že sa po celý čas, až kým sa nevrátia do sveta živých, nesmie na Euridiku pozrieť. Easy, poviete si. Táto opera je v našej kultúre považovaná za symbol neumierajúcej nádeje a večnej lásky, romantický príbeh sa naviac po peripetiách končí šťastne. Je to teda text ťažko uveriteľný až naivný, dovolím si tvrdiť, že dnes až neaktuálny. Iné verzie mýtu sú oveľa zaujímavejšie. Orfeus, známy svojou neodolateľnou hrou na lýru (to ho naučil sám Apolon, v jednej z verzií priamo Orfeov otec), sa objavil napríklad aj v Argonautike, kde Jasonovi a jeho druhom pomohol svojou krásnou hudbou prehlušiť spev Sirén, čím zabezpečil, že lode Argonautov nestroskotali. Už v tomto príbehu je prvá zaujímavosť, a to, že Orfeus sa bezhlavo zamiloval do istého mladého Calaisa. To bola iná doba…

Ďalšie verzie príbehu, napríklad v podaní Ovídia, tiež výrazne nabúravajú verziu romantickej Gluckovej opery o skutočnej láske k Euridike. Konkrétne, prakticky všetky verzie Orfeovho mýtu sa končia tým, že Orfea zabijú akési Bakchantky, alebo Menády (rozumej ožraté ženy). Ovídius uvádza, že to preto, že svojou hudbou a fyzickou krásou neuveriteľne príťažlivý Orfeus odmietal rozvášnené ženy a venoval pozornosť výlučne mladým chlapcom. V Dürerovej rytine z 1494 zobrazujúcej smrť Orfea pod údermi konárov v rukách rozzúrených žien je na okrasnej mašli napísané „Orfeus der erste puseran“, čo v dnes zaužívaných termínoch znamená „Orfeus, prvý homosexuál“. Zrazu to celé začína byť zaujímavejšie. No ale späť ku Gluckovi, napriek aktuálnosti homosexuálneho aspektu Orfeovského mýtu je Gluckova opera stále len presladená limonáda o romantickej láske k Euridike. S týmto sme sa teda v nedeľné upršané poobedie vybrali v našich smart-casual úboroch do Viedne.

Predstavenie sa konalo v Museumsquartier Halle E a nie v Opere, čo keby som vedel (stačilo sa vopred pozrieť na lístky), by mi vyriešilo problém s adekvátnym odevom. O otvorenosti rakúskej spoločnosti a Viedenského publika som sa utvrdil už v šatni, kde predo mnou stál starší pán v Alpskom kroji s krátkymi nohavicami a podkolienkami, zrejme nostalgik. Čiže pre vašu informáciu, nabudúce kľudne v civile, v saku a košeli sme tam boli v minorite a to napriek tomu, že sa jednalo o premiéru.

A teraz už k samotnému umeleckému zážitku, ktorý opakujem, bol možno najintenzívnejší v mojom živote. Na začiatku prekvapila scéna. Bola na nej jedna plastová stolička, mikrofón a na pozadí šedé plátno. Po chvíli som si ešte všimol počítačový server veľkosti chladničky, ktorý vytŕčal v pravom rohu scény, čo som teda už fakt nevedel, prečo ho neposunuli o 50 cm mimo obraz. Dojmu nepomohol ani nízky plešatý chlapík, ktorý vyšiel na scénu v džínsoch a košeli a sadol si na plastovú stoličku. Spustil orchester ukrytý v priekope. Neskôr som zistil, že tam niekde je schovaný aj zbor, ktorý sme nevideli. To, že orchester hrá absolútne špičkovo sa spozná po prvých dvoch taktoch. A v tom sa na plátne objavilo meno

Karin Anna Gizelbrecht.

Povedal som si, že „bože“, oni teraz budú vypisovať mená interpretov. Ale to meno tam viselo nepohodlne dlho. Do toho sa plešatý chlapík postavil k mikrofónu a začal spievať hlasom opernej divy v registri mezzo-sopráno. Prvé, čo ma asociatívne napadlo, bol rakúsky tranzvestita Conchita Wurst, žena s bradou, ktorý len pár hodín pred tým vyhral Eurovíziu. V tomto momente bol môj des z predstavy dvoch hodín bez prestávky na svojom maxime. Zhrniem to zatiaľ: naivný romantický príbeh, plešatý chlapík-kastrát, scéna s plastovou stoličkou a na plátne text:

„Dnes, v tomto momente, 11. mája 2014, Karin počúva predstavenie opery Christopha Willibalda Glucka Orfeus a Euridika. Hudba je retransmitovaná v reálnom čase z Hally E Museumsquartieru do Karininej izby v Pavilóne XI oddelenia Neurológie viedenského geriatrického centra vo viedenskom Am Wienerwald“.

Tam som si povedal, že zrejme ide o sponzorskú reklamu telekomunikačného operátora. Môj dojem sa zkrátka nezlepšoval. Nasledovalo nespočetne veľa detajlov o neznámej Karin v krátkych vetách. Otec údržbár v Linzi, matka pracuje so sluchovo postihnutými deťmi. Mladá Karin, ročník 1989, sa už od malička prejavila ako hudobne nadaná, chcela študovať flautu, nástroj na ktorom hrala jej matka.

Paralelne na druhých titulkoch, ktoré prekladali taliansky spievaný text do nemčiny, sa odvíjal v prvom pláne príbeh smutného Orfea. V tom momente som už bol unesený krásnym spevom Američana Bejuna Mehtu, ktorý, ako som sa neskôr dočítal, je jedným z mála kontratenorov vôbec na svete, čo je register blízky kastrátom, ktorých je z etických dôvodov dnes už pomenej.

Po slede ďalších krátkych informácií o tom, ako sa 6-ročná Karin začala intenzívne venovať baletu, nastúpil na scénu asi 10-ročný chlapec v modrom svetríku, ktorý odpálil taký spev, že si v momente podmanil celé publikum. To bol Amor, ktorý ponúkol Orfeovi a tým aj nám, zájsť sa pozrieť na Euridiku do zeme mŕtvych.

Na plátne sa objavil obraz. Pohľad z auta na upršané ulice akéhosi mesta, celý čas rozostretý, nezaostrený. Auto prechádzalo ulicami v pološere končiaceho sa dňa a do obrazu pokračovali titulky o Karin, ktorá medzičasom študovala klasický balet v súbore Viedenskej opery, kvôli čomu jej rodičia zanechali zamestnania a presťahovali sa do Viedne, aby mohli plne podporiť talentovanú dcéru, ktorá trénovala až 6 hodín denne. Karin, ako bolo písané, sa úspešne zaradila do zboru Viedenského baletu a zároveň sa zapísala na štúdium Slavistiky na Viedenskej Univerzite. Bratislava, hlavné mesto Slovenska, bolo jej obľúbeným mestom a často k nám cestovala. To ma striaslo prvý krát. Napadlo mi „bože“, čo sme zase komu vyviedli?

Auto stále cestovalo uličkami mesta. To už som pochopil, že ide o živý prenos, že to je skutočný obraz z kamery, ktorá práve teraz cestuje Viedňou, zatiaľ čo my sedíme vnútri v sále.

Ďalší titulok nás informoval o podstate celej veci. Raz na výlete v Bratislave, kam si 22-ročná Karin prišla vybaviť študijný pobyt Erasmus, sa jedného rána nepostavila z postele. Privolaná ambulancia zkonštatovala zástavu srdca a Karin oživili až defibrilátorom. Po dvoch mesiacoch na jednotke intenzívnej starostlivosti v Bratislave a potom, čo Karin upadla do kómy, bola prevezená do Viedne, kde sa o ňu stará primár Dr. Johann Donis na neurologickom oddelení geriatrického centra Am Wienerwald. Auto v obraze prichádza k starej budove nemocnice na okraji Viedne.

Text opery v prvom pláne informuje, že Orfeus práve vstupuje do zeme mŕtvych a prechádza bránami, kde mu Fúrie odmietajú vstup. On ich však svojím dojímavým spevom a prejavom úprimnej lásky k Euridike presviedča, aby ho predsa len pustili.

Na obraze sa v tom momente otvára kovová brána, pred ktorou sme chvíľu čakali a kameraman, zrejme už pešo, kráča medzi nemocničnými pavilónmi.

Orfeus sa nadchýňa nebeskou krásou krajiny mŕtvych, čo kameraman ilustruje lyrickými zábermi na koruny stromov a na dramatické búrkové nebo nad Viedňou. Obraz je stále rozostretý, až na zopár momentov, keď napríklad zaostrí na tabuľku pred vstupom do budovy, kde čítame názov Neurologické oddelenie. V tom momente mi to všetko dochádza. Orfeova cesta do podsvetia je naša cesta za Euridikou-Karin, ktorá, ako tušíme, leží niekde za oknami budovy. V tom momente som sa pristihol, že som spolu s ďalšími divákmi v spriamenej polohe, vystretý zo stoličky ako pravítko, nakoľko nám všetkým zrejme zároveň dochádza, že nás kamera zavedie až k posteli paraleptickej Euridiky, s ktorou príbehom sme sa medzičasom dokonale empaticky zžili a minimálne ja som si kládol otázku, či to vôbec dám na toto sa pozerať. Od ťažko uveriteľného romantického príbehu sme sa dostali k emocionálnemu vypätiu, ktoré ďaleko presahuje rámec dokumentárnej reality. Toto, na čo sme tam pozerali, nebol dokumentárny film. To bola živá realita v priamom prenose, tu a teraz a len pre nás, 500 divákov v sále. Orfeove emócie, ktoré nám hereckým výkonom znázorňoval spevák na scéne sme my, diváci, pociťovali vo svojich zovretých vnútornostiach myšlienkou na našu Euridiku-Karin. Tak ako Orfeus, ani my sme nevedeli, čo na konci cesty nájdeme, akú Euridiku stretneme a či zvládneme pohľad na ňu v priamom prenose. Ten pohľad, ktorý Amor Orfeovi vyslovene zakázal.

Kamera sa ešte dlho túlala chodbami neurologického oddelenia. Videli sme vaňu, v ktorej Karin každé ráno kúpu aj špeciálne vozíky s operadlom na hlavu pre najťažšie postihnutých pacientov. Boli sme detajlne informovaní o priebehu Karininho dňa a terapeutických úkonoch od nervovej stimulácie, učenia sa samostatne prehĺtať, až k logopedickým cvičeniam. Dozvedáme sa, že profesionálna baletka, ku ktorej sme sa medzičasom dostali do izby a kamera nám ukazuje jej fotografie z baletných predstavení zavesené na stene, dnes komunikuje s okolitým svetom len pohybom očí. Na rozmazanom obraze tušíme ležiacu postavu mladej ženy. Kamera sa približuje a v detaile vidíme profesionálne audiofilne slúchadlá na jej ušiach. V tom sa na scéne zjaví spievajúca Euridika, efektne nasvietená stojac za plátnom, čím vzniká trikový dojem, že je súčasťou obrazu na plátne. Zatiaľ, čo speváčka na scéne je duša mŕtvej Euridiky, jej (polo) mŕtve telo vidíme ležať na neurologickej klinike. Euridikino stretnutie s Orfeom je sprevádzané lyrickým snímaním obmedzeného životného priestoru postihnutej Karin v nemocničnej izbe. Fotografie na stenách, nad postelou visiace baletné špičky... V rohu miestnosti tušíme blikajúci počítačový server, dvojička toho nášho v rohu scény.

To, čo ako divák zažívam v tomto momente, je absolútne mimo akéhokoľvek estetického alebo intelektuálneho zážitku, pre ktorý pravidelne vyrážam za umením. Napriek tomu, že poznám funkciu katarzie v divadle a filme a napriek tomu, že občas sa zadarí a dielo ma vnútorne unesie, toto bolo niečo celkom iné. Je to asi taký rozdiel, ako keď si spomeniete, čo sa vám dialo v črevách, pred tým, než ste nabrali odvahu na prvý bozk a prirovnáte to s pozeraním romantického filmu. Jednoducho to nie je to isté. V dobe, kedy nám reklamy permanentne servírujú akési odvary emócií, čo sú len prázdne reflexy, automatizované reakcie tela na smutnú, či veselú hudbu, tu, pred našimi očami, bolo zrazu niečo skutočné, obsahovo naplnené a v dokonalom dvojvýznamovom súzvuku medzi obrazom na plátne a operným predstavením na scéne. Bola to dokonalá súhra obsahu a formy, skutočne funkčné umenie, nie len zážitok, ale „prežívanie“, teda niečo, čo sa fyzicky dialo s mojim telom a v mojej hlave. Práve preto, že zo svojej profesie poznám, ako funguje dramaturgia, už málokedy „uverím“. Tu som uveril nekontrolovateľne, nedalo sa ubrániť, ani keby som sa o to pokúšal.

Prichádza pasáž Euridikinho spevácky najdojemnejšieho momentu, kedy nerozumie a je sklamaná z toho, že sa Orfeus na ňu odmieta pozrieť a volí radšej smrť pred životom s mužom, ktorý ju už zjavne nemiluje. Na plátne sa pozeráme na Karinin kardiogram. Tlkot jej srdca, ktoré ju pred dvoma rokmi zradilo, sa teraz vlní a kulminuje spolu s dojímavým spevom v sále. Je to klinický, vedecký pohľad na to, čo sa nám všetkým divákom v tomto momente deje v srdci. Dátum a presný čas na kardiograme utvrdzuje posledných neveriacich v sále, že skutočne ide o živý prenos.

Kamera pomaly sleduje káblik až ku Karininmu prstu, na ktorom je pripevnený senzor. Pomaly sa dostávame ku Karininej tvári, zkrivenej v klasickej grimase paraleptikov, ale obraz zaplnia stále rovnako krásne oči mladej ženy z fotografií. A za tými očami tušíme živú dušu uväznenú v zemi mŕtvych. Naviac, ako keby mi ešte nestačilo, tie oči plačú. Od šťastia, alebo od silnej emócie, pretože na scéne práve Euridika druhý-raz umiera.

Slzy si v tomto momente utieram už aj ja, pretože Karin, ktorá celý život snívala a trénovala na to, aby vystupovala na scéne pred živým publikom, sa v tomto momente sen znovu splnil. Karin nielenže hrá Euridiku (jej meno je napísané v zozname účinkujúcich vedľa mena speváčky). Ona skutočne je Euridika. Nefunkčný mýtus sa stáva absolútne živým v tejto geniálnej interpretácii talianskeho režiséra Romea Castellucciho.

V tom okamihu obraz zmizne. Podľa obsahu, ktorý som si pred odchodom z domu prečítal na Wikipédii viem, že ešte zostáva minimálne 20 minút, v ktorých sa aj Orfeus rozhodne umrieť, načo príde úžasný chlapec Amor a obidvoch znovu oživí, aby mohli v šťastí a svornosti naplniť svoju lásku.

To ma na chvíľu vystrašilo, povedal som si, čo chcú teraz, po tak silnom zážitku ešte vymyslieť? Nie je nič horšie v dramaturgii, ako vyvrcholenie, ktoré príde príliš skoro pred koncom. Moje obavy sú ale rýchlo zažehnané. Tomuto režisérovi sa naozaj dá dôverovať. Na pódiu sa totiž zrazu objavuje absolútne dokonalá a nádherná scéna, pohľad na krajinu s hustým porastom v popredí, antickým stĺporadím na ľavej strane a živým jazierkom v strede, z ktorého vychádza nahá, znovuzrodená Euridika. Tá celá scéna naviac žije, nie je statická. Mesiac sa pohybuje po oblohe, prichádza deň, oblaky plynúce po nebi vrhajú na zem pohyblivé tiene. Chvíľu mi trvá kým pochopím, že ide o zmes projekcie a reálnej scény, s reálnou herečkou a jazierkom. Dokonalý efekt, skutočnosť na scéne, žiadna kulisa.

Vo finálnej scéne stretnutia teraz už znovu živých Orfea a Euridiky sa Orfeus priblíži k plátnu, na ktorom sa opäť zjaví tvár Karin so slúchadlami v priamom prenose. Orfeus a jeho skutočná Euridika-Karin sú spojení pomocou najmodernejšej digitálnej prenosovej technológie.

Hudba vrcholí a na obraze vidíme, ako niečie ruky zoberú Karin slúchadlá z uší a obraz sa zalinie. Spevák Orfeus čaká na scéne. Čaká na potlesk, je mi to jasné, ale publikum je tak mimo, že minimálne 40 sekúnd sa nikto neodváži ani prehltnúť. Spevákovi to je až blbé, na znak nám kývne hlavou, ale my stále nič. Odíde zo scény a až po ďaľších pätnástich sekundách zvláštneho ticha sa niekto odváži tlesknúť. Na to sa pridá zvyšok a strhne sa nadšené uznanie, aké zo strany viedenského publika už dávno nebolo (aspoň čo poznám z koncertov popovej hudby vo Viedni, kde zvykne vládnuť „vlažná“ atmosféra…).  V tomto prípade publikum doslova vybuchlo, dokonca časti publika sa postavili v absolútne zaslúženej standing ovation, na mílu vzdialenej automatickým standing ovations v našich divadlách. Desaťročný chlapec je odmenený ešte väčším potleskom, ktorý však vrcholí až pri poklone fantastického kontratenora Mehtu. Tlieskame ešte dobrých 10 minút a zo sály vychádzam s pocitom, že to, čo som práve zažil, by som ani vo sne nečakal, že je vôbec možné v modernom umení dosiahnúť a už vôbec by som si nemyslel, že čo ma tak ztrhne, bude opera.

Pri vyberaní kabátov a dáždnika v šatni sa vôbec nenechám vyrušiť započutým rozhovorom dvoch zblúdilých duší, z ktorých jedna vraví druhej, že celkom nepochopila súvislosť toho obrazu s operou (prosím?!!!), na čo jej druhá odpovedá, že tiež nevie, lebo sa sústredila na čítanie titulkov prekladu operného textu. Takže asi tak, niekedy môže byť človek očitým svedkom zázraku a stále ho nevidieť.

Späť doma sme sa dočítali, že taliansky režisér Romeo Castellucci je európskou superstar v oblasti avantgardného divadla. Jeho inscenácia v roku 2008 v Avignone podľa predlohy Danteho Božskej komédie bolo francúzskym denníkom Le Monde označené za svetový umelecký čin dekády 2000-2010. Nevidel som, ale vážne by som bol ochotný tento titul udeliť aj tomuto predstaveniu.

Predstavenie Orfeus a Euridika bolo pripravené špeciálne pre Wiener Festwochen v spolupráci s belgickým divadlom La Monnaie z Bruselu. Len na okraj: posledné dve divadelné predstavenia, ktoré považujem za odmenu za zvyšok divadelných predstavení, ktoré som videl behom roka, také, ktoré ma utvrdili, že divadlo stále má silu a zmysel, boli v podaní belgického súboru (konkrétne Needcompany) a tiež som ich videl vo Viedni.

Takže na záver len toľko: nebojme sa opery, ako som sa jej bál ja do teraz a nezabúdajme občas využiť tú neuveriteľnú výhodu, ktorú minimálne tu v Bratislave máme, že 60 km od nás môžme, niekedy neplánovane, ako to bolo v našom prípade, vidieť umelecké počiny svetovej špičky. A naviac sa tam pokojne dá zájsť v džínsoch, či dokonca krátkych nohaviciach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?